Sedela som vo vlaku pozerala z okna a v hlave si premietala celú tú melu posledných dní. Najskôr odišiel ON. Potom celý ten cirkus doma. Chcelo to vypadnúť niekam kde na mňa nebude nikto tlačiť. Niekam kde budem mať čas všetko prehodnotiť. Všetkého bolo na mňa akosi priveľa, posledný ročník školy, konečne práca čo ma bavila. A teraz toto. Ten pocit že nič už nebude dobré. Rozprávky predsa končia "žili šťastne až kým nepomreli" a nie takto.
Sesternica bola ten správny človek na problémy všetkého druhu. Vlastne to pre mňa vždy bola druhá sestra. Človek s ktorým sme sa dokázali hodiny rehotať ako kone.
Bola už tma keď som vystúpila v Blave na hlavnej stanici. Pršalo. Pomaly som prešla k bytovke v starom meste. Sesternica spravila čaj a ja som mohla spustiť ďalší emocionálny detox.
Na druhý deň som vybehla na Slavín. Telefón som nechala na byte, aby ma nerušili smsky typu "maj rozum daj si to zobrať". Ani mamine naliehanie ako to spolu zvládneme. Vedela som predsa, že to zvládnem len môj duševný metabolizmus bol akýsi spomalený.
Sedela som na tom Slavíne deň čo deň. Predĺžený víkend sa končil. Sedeli sme so sesternicou v kuchyni. Pokúšala som sa spraviť palacinky zo špadlovej múky. Nikdy to neskúšajte :) . No a vtedy ako som sa tam zvŕtala za tým sporákom mi sesternica povedala, že si ma ako mamu vie predstaviť. A bolo rozhodnuté: Bratislava, Slavín a špadlové palacinky môžu za to, že som mama.
Domov som sa rozhodla ísť na druhý deň autobusom. Rovno s taškou som nabehla do čakárne na gynekológií. Zaklopala som a hrdo oznámila sestričke, že som si prišla pre tehotenskú knižku.
Keď som prišla domov hodila som tašku na posteľ a napísala smsku "bola som si dnes pre tehotenskú knižku, bábo si nechám" a vypla som telefón.
